jazvec
jazvec
Jazvec lesný
Jazvec lesný | |
Stupeň ohrozenia | |
---|---|
Vedecká klasifikácia | |
Vedecký názov | |
Meles meles Linnaeus, 1758 |
|
Synonymá | |
pôvodne ako Ursus meles
|
|
|
|
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku |
Jazvec lesný alebo jazvec obyčajný alebo (?) jazvec hôrny (lat. Meles meles) je cicavec z čeľade lasicovité. V užšom (novšom) zmysle je to druh vyskytujúci sa len v Európe (okrem severnej Škandinávie), na Kréte a v Malej Ázii, v širšom (staršom) zmysle sa vyskytuje aj v ostatnej Ázii a Japonsku, čiže zahŕňa aj to, čo sa inde klasifikuje ako samostatné druhy Meles anakuma a Meles leucurus. V systémoch, v ktorých je jazvec lesný definovaný v širšom zmysle, má jazvec lesný v užšom zmysle postavenie poddruhu jazvec (lesný/obyčajný) európsky (lat. Meles meles meles). Tento článok je o jazvecovi lesnom v užšom zmysle, pričom ale všeobecná charakteristika platí aj pre jazveca lesného v širšom zmysle.
Na lovenie jazvecov bolo vyšľachtené špeciálne psie plemeno – jazvečík.
Opis
Obýva najmä lesy, vyhovuje mu priemerne úrodné územie, ktoré nie je hornaté. Vyskytuje sa až do 2 000 m n. m. ale najčastejšie do 700 m n. m.[1] Vyhýba sa monokultúrnym oblastiam vytvoreným človekom a miestam s lesníckou činnosťou.[2] Ak je vyprovokovaný, býva agresívny. To bolo v minulosti v Európe využívané na krvavý šport, kde boli na takto vyprovokované jazvece štvané psy. Vo všeobecnosti je to mierumilovné zviera, svoju noru zdieľa s ostatnými zvieratami, líškami, psíkmi medvedíkovitými a zajacmi.
Jazvece sú prenášačmi baktérie druhu Mycobacterium bovis, ktorý spôsobuje tuberkulózu dobytka[3]. To vyvoláva obavy u farmárov a vytvárajú sa špeciálne programy na vakcináciu, najmä v Spojenom kráľovstve.[4] Môžu prenášať aj besnotu.
Pôvod
Druh sa pravdepodobne vyvinul z čínskeho Meles thorali v ranom pleistocéne. Dnešný druh pochádza zo začiatku stredného pleistocénu s nálezmi fosílií v Episcopia, Grombasek, Süssenborn, Hundsheim, Erpfingen, Koněprusy, Mosbach 2 a Stránská Skála. Porovnanie fosílii s dnešným druhov preukazuje značnú adaptáciu na všežravosť, najmä zväčšenie povrchu stoličiek a zmena očných zubov. Jeho fosílie sa nachádzajú aj v starších geologických vrstvách, čo je spôsobené jeho zvykom vytvárať si nory.[5][6]
Stavba tela
Na území Slovenska je najväčšou lasicovitou šelmou. Má valcovité telo, váži 8 – 10 kg (váha záleží od obdobia, najťažší je na jeseň až 20 kg), dlhý je 60 – 85 cm a s chvostom (12 – 20 cm) má meter. [7] V porovnaní s ostatnými lasicovitými šelmami má jazvec úplne odlišný tvar tela. Má takmer bielu hlavu, len cez oči má široké čierne pruhy. Srsť je žltosivá až čierna. Došľapuje na celé chodidlá a labky má opatrené piatimi veľkými pazúrmi. Uši má malé. Samec je väčší ako samica.[1]
Ich nohy sú krátke s piatimi prstami. Našľapujú na prsty. [8] Pazúry sú dlhé, silné a na koncoch tupé, čo pomáha pri hrabaní.[9] Pazúry nie sú stiahnuteľné. Rypák je prispôsobený na hrabanie a skúmanie, je flexibilný a svalnatý. Majú malé oči. Fúzy sa nachádzajú na rypáku nad úrovňou očí. Jeho črevá sú trochu dlhšie ako pri líške hrdzavej. Tenké črevo má v priemere 5,36 a chýba mu slepé črevo. Samec aj samica majú tri páry bradaviek, ktoré sú u samice viac vyvinuté. [8] Nedokáže sa ohnúť v chrbte ako napr. kuny a ani sa nedokáže vzpriamiť na zadných nohách ako mediare, ale pri dlhom cvale sa dokážu rýchlo pohybovať. [9]
Čuch jazveca je jemný a zrak monochromatický, pretože je známe, že nereagujú na červenú farbu. Ich pozornosť pútajú pohybujúce sa objekty. Sluch nemajú vyšší ako ľudský.[10]
Spôsob života
Je to spoločenský živočích, aktívny najmä v noci. Vyhrabáva si noru vo vyvýšenom teréne. Nora je vždy veľmi členitá s mnohými chodbami, vstupmi a komorou v strede, kde spí a môže byť až 5 m hlboká. Vo svahovitom teréne môže byť dĺžka nory až 100 m.[1] Nory sú viacgeneračné a s viacerými rodinami. Cez jeseň si vytvára zásoby tuku na zimu. Cez zimu obmedzuje svoju aktivitu, veľa spí, ale do skutočného zimného spánku so zníženou telesnou teplotou neupadá. [11] Je veľmi čistotný. Podzemné priestory si vystiela suchou trávou a listami. Trus ukladá mimo noru a vytvára si tak latrínu. Latrína je potom centrom spoločenstva a skupiny jazvecov.[12] Svoje teritórium si značkujú pachom a nie sú tolerantné k ostatným jazvecom.[1]
V nore sa neobjavujú ani zvyšky potravy, na rozdiel napríklad od nôr líšok. Jazvec je všežravec a živí sa tým, čo je dostupné. Najmä dážďovkami[4](až 2/3[1]), hmyzom, hrabošmi, vajcami, semenami, hubami, bobuľami, lesnými plodmi, korienkami, občas zožerie aj zdochlinu. [13] Napriek tomu, že je aj mäsožravec, nemá na to prispôsobený chrup.[14]
Ak nejaký jazvec zomrie v časti nory, ostatní túto časť niekedy zahrabú a uzavrú, neskôr vyhrabú novú. Niektoré jazvece naopak vynášajú mŕtvych von a tam ich
Rozmnožovanie
Pári sa celý rok, ale najmä od februára do mája. Mláďatá sa rodia vo februári alebo marci.[4] Mláďatám, ktorých sa rodí 1 až 5, sa otvárajú oči po 3 týždňoch. Sú dojčené približne 10 týždňov a po 5 mesiacoch sa osamostatňujú. Dospelosti dosahujú vo veku 1,5 – 2 rokov. [16]. Jazvece sa dožívajú až 15 rokov. [11]
Početnosť
Aj napriek jeho veľkému počtu sa zakladajú záchrannej stanice, kde chovajú tieto jazvece. Jazvec je ťažko spozorovateľný. Na Slovensku patrí medzi lovnú zver. Dospelé jedince nemajú v prírode veľa prirodzených predátorov. Ich najčastejšou príčinou smrti je tuberkulóza, smrť hladom alebo zrážka s automobilom. [7]
V zajatí sa môžu dožiť aj 15 rokov. [4]